________________________________________                             /moj ľudko/

 

 

    

 

              

           

                                 

                      

 

Posledná smrť čo niečo znamená

Trpela. Každú chvíľu svojho života. Videl som jej to na očiach. Cítil som ako bolesť sála z jej pokožky. Ale nikdy nevydala ani hláska. Napriek tomu som ju počul kričať, prosiť o záchranu. Ruky sputnané bezmocnosťou jej nedávali šancu na únik. Plamene žiarlivosti a škodoradosti ju pomaly oblizovali, plne vychutnávajúc každú nanovo spôsobenú bolesť. Z očí sa jej rinuli slzy ľútosti a odpustenia, ktorými sa snažila uhasiť plápolajúce jazyky. Márne. Pomaly objímali jej telo, zahaľovali ju do ohnivej žiare krutého výsmechu. Počul som tichý sykot umierajúcich sĺz ako dopadávali do toho neľútostného ohniska. Rodili sa s nádejou a umierali v zúfalstve. Počul som ten krutý výsmech, ktorý sa miešal s prenikavými výkrikmi bolesti. Videl som ju spútanú ako sa zmieta v plameňoch. Cítil som jej strach, bolesť a zúfalú nádej rovnako ako oheň na mojej vlastnej pokožke. Prežíval som jej úbohé márne bytie. Stávalo sa to pre mňa neznesiteľným. Nechápal som ako to môže vydržať. Chcel som skoncovať s jej životom, skončiť jej utrpenie a tým zároveň ukončiť aj to svoje. Ale ako? Kde ju nájsť? Stále som mal pred očami ten obraz hrôzy, ale nič čo by ma k nej priviedlo. Len jej hlas. Rozhodol som sa vydať sa za jej kedysi sladkým hlasom, ktorý bol teraz presiaknutý novými pocitmi, jej donedávna cudzími. Jej zvonivý smiech sa zmenil na výkriky. Slepo som šiel nasledujúc svoj sluch. Cítil som, že som blízko. Postupne ma začínalo obklopovať teplo z hranice, na ktorej bola uväznená. Už som videl jej nežné krivky, pery, krásne oči, jemnú pleť a hebké vlasy poletujúce v neciteľnom vánku. Vedel som, že ma vidí, aj keď sa zdalo, že nevníma nič okrem bolesti. Videl som, ako sa jej v očiach mihla nádej. Na chvíľu som ju cítil aj ja, uveril som, že to môže byť lepšie. Ale v tom som si uvedomil prečo vlastne som ju vyhľadal. Pomalým krokom som sa k nej približoval ignorujúc plamene, ktoré sa mi postupne omotávali okolo tela. Napĺňali ma svojou podstatou. Vedel som, že vie prečo som tam. Môj úmysel, spočiatku taký čistý a nevinný, teraz už len zúfalý a sebecký, akoby kŕmil oheň a povzbudzoval ho v jej týraní. Cítil som ako sa jej bolesť zintenzívňuje. A čím som bol bližšie, tým viac som to cítil. Ledva som sa k nej dovliekol, na kolenách zmietajúc sa v bolesti, pokorený a umučený vlastným úmyslom. Už to nemôžem vydržať. Musím to ukončiť. Pozbieral som posledné zvyšky sily a vrhol sa na jej hrdlo. Ale prv než sa moje prsty stihli dotknúť jej pokožky, prenikol mnou jej posledný výkrik. Pre mňa. Srdce mi puklo od toľkého utrpenia a moje bezvládne telo sa zviezlo na jej, akoby v márnej snahe ju ochrániť pred plameňmi. Moja mizerná existencia skončila v obyčajnom pokryteckom geste zanechávajúc ju bez kúska nádeje. Zabil som jej šancu na záchranu, zabil som seba. Zabil som ju, poslednú Nádej sveta.